Dnes si už pomaly nevieme predstaviť jazdu, napríklad niekde po Paríži bez navigácie a s mapou na sedadle spolujazdca. V časoch pred príchodom satelitnej navigácie nič iné posádke v neznámom prostredí neostávalo. V roku 1971 však svitlo na lepšie časy. Televízia BBC predstavila v rámci programu Tomorrow’s World novú kazetovú navigáciu. Išlo o prelomové riešenie z viacerých hľadísk. Veď aj samotná magnetofónová kazeta sa vo svete výrazne rozšírila len pár rokov predtým a jej využitie v autách sa presadilo až niekedy od roku 1968. 

Jedna kazeta znamenala sériu inštrukcií na jednej trase. Pre každú trasu bola pripravená nová kazeta s inštrukciami. To už naznačuje výrazné obmedzenia celého systému, ale v konečnom dôsledku nešlo len o prehrávanie jednotlivých príkazov. Kazetová navigácia aj bez GPS vedela, kedy má jednotlivé príkazy prehrať. V praxi to vyzeralo veľmi podobne ako dnes. "O sto metrov na najbližšej svetelnej križovatke odboč doľava na ulicu XY", aj takto mohol znieť príkaz navigácie. 

O správne časovanie príkazov sa staral dômyselný systém. Po každom príkaze bolo prehraté aj pípnutie rôznej dĺžky. Na základe dĺžky pípnutia vyhodnotila riadiaca jednotka, schovaná v spodnej časti palubnej dosky, akú dlhú trasu musí auto prejsť, kým bude šofér potrebovať ďalšiu inštrukciu o smere jazdy. Elektronika kazetovej navigácie bola zároveň prepojená na počítadlo prejdených kilometrov. Akonáhle vozidlo prešlo vzdialenosť určenú dĺžkou pípnutia, tak sa ozval ďalší príkaz. V ideálnom svete by takáto navigácia na konkrétnej trase fungovala relatívne dobre. Stačila však menšia obchádzka, alebo odbočenie v nesprávny čas a už sa z reproduktora neozvalo to dobre známe "Prepočítavam". Navigácia si išla ďalej svoje a nebolo ju možné resetnúť, alebo vrátiť o krok späť. V článku na portáli Jalopnik sa uvádza, že nie je známe, kto s touto novinkou prišiel. V praxi bola takáto navigácia nakoniec nepoužiteľná, ale pri daných technických možnostiach išlo o zaujímavý prototyp.