Na špecifické nároky poštovej správy hornatého kniežatstva Čierna Hora reagovala značka Laurin & Klement sériou poštových autobusov, dodávkových automobilov a valníka typu E, prevádzkovaných od roku 1908 v pravidelnej linkovej prevádzke. Pri celkovej dĺžke iba 3690 mm a šírke 1600 mm prepravili až 12 osôb, respektíve 4,8 m3 nákladu s hmotnosťou 900 kg. Príves utiahol ďalších 1 500 kg.
K základom úspešného rozvoja mladoboleslavskej automobilky L & K / Škoda patrí schopnosť ponúknuť zákazníkom riešenia doslova „na kľúč“, vychádzajúce v ústrety špecifickým potrebám jednotlivých trhov. Príkladom sú úžitkové vozidlá vyvinuté, vyrobené a následne prevádzkované spoločnosťou Laurin & Klement v Čiernej Hore. Toto juhoeurópske kniežatstvo hľadalo v roku 1907 prevádzkovateľa poštovej automobilovej dopravy, ktorému by na celom štátnom území garantovalo výhradné postavenie po dobu nasledujúcich 15 rokov. Víťazom sa stala česká spoločnosť Laurin & Klement. Od svojho vzniku v roku 1895 prešla razantným rozvojom, v uvedenom roku 1907 už išlo o najväčšiu automobilku vtedajšieho Rakúsko-Uhorska, ktorá 70 % svojho obratu realizovala na zahraničných trhoch. K hlavným rivalom značky L & K v danom regióne pritom patrili talianske automobilky.
Predmetom zmluvy s čiernohorským ministerstvom vnútra, podpísanej v júli 1908, bolo zaistenie dopravy poštových zásielok a cestujúcich na autobusových linkách Cetinje - Kotor, Cetinje - Podgorica, Podgorica - Nikšič a Podgorica - Plavnica. Václav Klement, generálny riaditeľ spoločnosti L & K, priamo na mieste zistil, že úzke cesty s nespočetnými zákrutami často malého polomeru a hornatý charakter terénu s výraznými stúpaniami aj klesaniami vyžadujú vozidlá špeciálnej konštrukcie.
Základom sa stal osobný a ľahký úžitkový typ L & K E, vyrábaný od roku 1906. Progresívne riešený motor s dvoma blokmi po dvoch valcoch v rade dával z objemu 4652 cm3 výkon 35 k (25,7 kW). Typ E používal vyspelú "T"-hlavu valcov s rozvodom SV, pričom sacie ventily sa kvôli účinnejšiemu vyplachovaniu valcov nachádzali na opačnej strane bloku motora než výfukové, boli teda potrebné dva vačkové hriadele namiesto obvyklého jedného. K moderným prvkom patrilo účinné obežné tlakové mazanie motora namiesto stratového, rozmerný chladič s ventilátorom a obehovým čerpadlom.
Na vývoji vozidiel pre Čiernu Horu sa v mladoboleslavskej automobilke významne podieľal ešte len dvadsaťpäťročný konštruktér, František Kec, nadaný mimoriadne tvorivou invenciou. Výkresová dokumentácia z leta 1908 prezrádza rad nekonvenčných riešení. Napríklad zúženie prednej časti rámu podvozku typu E na iba 700 mm pri rozchode kolies 1300 mm umožnilo výrazne zväčšiť „rajd“ predných kolies a prechádzať ostré a úzke zákruty na prvýkrát, bez zastavovania a cúvania. Veľkú úlohu zohral tiež mimoriadne krátky rázvor 2210 mm, aj previsy: vpredu 450 mm, vzadu 1030 mm. Pri pozdĺžnom usporiadaní motora, kužeľovej spojky s koženým obložením a štvorstupňovej priamo radenej prevodovky sa rozvodovka ocitla až 830 mm za zadnými kolesami s dvojmontážou. Poháňala ich dvojica reťazí, ktoré zároveň stlmili nežiadúce nárazy. Drevené kolesá boli osadené plnými gumovými obručami, takže odpadli problémy s vtedy veľmi častými defektami pneumatík.
Pri konvenčnej dispozícii vozidla by jeho celková dĺžka iba 3690 mm neúmerne obmedzila priestor pre posádku a náklad. Problém vyriešilo umiestnenie krytej kabíny nad motorom, nie až za ním. Laurin & Klement E "Čierna Hora", ako model označuje dobová dokumentácia, sa tak stal predchodcom súčasných bezkapotových úžitkových vozidiel "trambus". Vodič so spolujazdcom sedeli 1680 mm nad zemou. Celková výška vozidla síce predstavovala 2820 mm, ale na trasách liniek sa nenachádzali nízke tunely a typická rýchlosť 20-30 km/h stabilitu príliš neohrozovala.
Od júna do novembra 1908 bolo v mladoboleslavskej továrni Laurin & Klement pre túto zahraničnú zákazku vyrobených šesť "omnibusov", ako sa vtedy hovorilo autobusom, ďalej dva skriňové dodávkové automobily a jeden valník typu E s priezviskom "Čierna Hora". Autobus mal kapacitu päť cestujúcich, ktorí sedeli v uzavretej kabíne s dvoma dverami a štyrmi spúšťacími oknami, oddelené od priestoru pre vodiča a prípadného spolujazdca. V zadnej časti vozidla sa nachádzala uzamknutá skriňa s objemom 1,3 m3, určená na prepravu poštových zásielok. Existovala aj tzv. letná karoséria autobusu, síce so strechou, ale bez presklených bočníc a poštovej skrine. Vo väčšej kabíne sa nachádzali dve pozdĺžne lavice pre 5 + 5 sediacich pasažierov, celková kapacita len 3690 mm dlhého vozidla teda vzrástla na 12 osôb! Dodávkové automobily mali kapacity skrine 4,8 m3 pre náklad s hmotnosťou až 900 kg. Pre prípad zvýšenej prepravnej kapacity bola vypravená súprava s dvojprívesom s úžitkovou hmotnosťou 1500 kg. Príves, krytý plachtou, mal svojho brzdára, ktorý obsluhoval pomocou vodorovného otočného kolesa mechanickú brzdu, pôsobiacu na zadné kolesá. Trecie segmenty bŕzd boli z bukového dreva.
Po úspešných prevádzkových skúškach, vykonaných v Čiernej Hore v januári 1909, bola počas jarných mesiacov toho istého roka zahájená prevádzka na všetkých štyroch objednaných linkách. Posledný kus z tejto "poštovej série", valník, bol z Mladej Boleslavi do Cetinje dodaný v lete 1909, značke táto zákazka vydobyla znamenité renomé. Špeciály Laurin & Klement E "Čierna Hora" preukázali vysokú spoľahlivosť a úžitkovú hodnotu, čo knieža (od roku 1910 kráľ) Čiernohorcov, Nikola I., ocenil striebornými medailami pre niekoľko vodičov týchto vozidiel. Civilnú prevádzku však onedlho ochromila Prvá balkánska vojna (1912 - 1913), počas ktorej vozidlá L & K úspešne používala čiernohorská armáda a Červený kríž. Po skončení bojov sa uplatnili na obnovených poštových linkách, ich úspešnú kariéru však prerušila prvá svetová vojna, konkrétne útok Rakúsko-Uhorska na Čiernu Horu v januári 1916. Podľa dostupných informácií sa zrejme nezachoval ani jeden "omnibus", furgon či valník Laurin & Klement E "Čierna Hora".
