Mal síce dva motory, ale vážil len niečo cez tonu. Pretekársky Golf bol postavený za pol roka a nestíhal dochladzovať svoje motory. Konštruktéri sa s problémom vyrovnali vďaka prekvapivo jednoduchému riešeniu. Na legendárnom stúpaní ich nakoniec sklamala jednoduchá súčiastka podvozka.

O dvojmotorovom Volkswagene Golf sme už v súvislosti s pokusom o zdolanie stúpania na Pikes Peak v rekordnom čase písali niekoľkokrát. To, čo sa Volkswagenu nepodarilo pred vyše 30-timi rokmi, sa pokúsi teraz napraviť s elektrickým prototypom I.D.R. Dvojmotorový Golf napriek neúspešnému pokusu neupadol do zabudnutia. Dva motory mu umožňovali jazdiť s unikátnym  pohonom všetkých kolies, ale aj s výlučne zadným alebo výlučne predným pohonom. Stačilo naštartovať ten správny motor. Ako ukázala tréningová jazda na Pikes Peak, Golf bol úžasne rýchly. Jazdec, Jochi Kleint, obsadil s Golfom štvrté miesto, a to v tréningu využil len silu jedného motora. V pretekoch to vyzeralo ešte niekoľko zákrut pred cieľom na víťazstvo, ale zlomený otočný kĺb na náprave po prejdení jamy spôsobil, že auto bolo ďalej neovládateľné.

Motory s objemom 1,8 l boli prepĺňané veľkými turbami KKK, ktoré vyvíjali tlak 1,6 baru. Celkový výkon 480 kW budí rešpekt aj dnes a staručký Golf pritom, napriek dvom motorom, váži len 1020 kg. Motory museli byť navyše zosúladené, aby bolo auto v zákrutách stabilné. V súčasnosti podstúpil veterán, ktorý sa zúčastnil len jedného, aj to neúspešného preteku, renováciu. Po dokončení bol jeho celkový výkon znížený na 368 kW (500 k), kvôli zvýšeniu spoľahlivosti.

Vozidlo bolo pôvodne postavené vo veľmi krátkom čase. Konštruktéri na to potrebovali len šesť mesiacov. Aj keď dva motory nepatrili k tradičným riešeniam (dva motory mali napríklad aj kamióny DAF na Dakare v 80-tych rokoch), vozidlo aj napriek tomu ostávalo z veľkej časti Golfom. Išlo o tradičné "mechanické" auto svojej doby bez množstva elektroniky.

V mnohých aspektoch bolo postavené na hraniciach možnosti. Kvôli dôrazu konštruktérov na aerodynamiku sa napríklad nestíhal chladiť najmä zadný motor. Vtedajší šéf vývoja pretekárskeho špeciálu, Kurt Bergman, to so svojím tímom vyriešil až prekvapujúco jednoducho. Trik spočíval v dvoch tryskách, ktoré po dosiahnutí kritickej teploty začali rozstrekovať vodu na malé chladiče.

Teplo nebolo len v motorovej časti. Šofér si v kabíne "užíval" 60 stupňové horúčavy. V záujme šetrenia sa prívod studeného vzduchu obmedzil na jeden vývod cez jednu rúru, smerujúcu priamo na jazdca.

Po aspoň čiastočnom skalibrovaní motorov tím renovátorov neodolal pokušeniu a zobral dvojmotorovú beštiu na testovaciu jazdu.