28. január 1896 je dňom, ktorý sa zapísal do histórie motorizmu veľkými písmenami. Angličan Walter Arnold nič netušiac šoféroval svoj motorový koč po kráľovstve Kent, keď ho zrazu začala prenasledovať polícia. Po krátkej "naháňačke" ho polícia zastavila a obvinila ho z niečoho, čo predtým nikdy neriešila. Dôstojník mu totiž vysvetlil, že sa dopustil prirýchlej jazdy. Namiesto 2 míľ za hodinu (približne 3 km/h) išiel až 8 míľ za hodinu (teda asi 13 km/h). Na jednej strane by dnes bol stále v tolerancii, na strane druhej išiel viac ako štvornásobkom povolenej rýchlosti. Pokút si odniesol hneď niekoľko.

Angličan z Kentu, Walter Arnold, bol obchodníkom z vozidlami značky Benz a zároveň vlastnil továreň, v ktorej vyrábal vlastné motorové koče. K autám mal veľmi blízko a nedá sa teda čudovať, že polícia zastavila práve jeho. Nad okolnosťami, ktoré polícia musela v rámci prípadu riešiť, by sa vám dnes iba zatočila hlava. Priestupkov, i keď absurdných, sa Arnold dopustil hneď niekoľko.

rvým bola, samozrejme, rýchla jazda. Policajt mu pri prejazde obcou nameral až o 10 km/h vyššiu rýchlosť, ako bolo povolené. Ďalším priestupkom bol fakt, že Angličan sa viezol na vozidle, ktoré nepoháňal kôň. Dnes celkom absurdné, no v devätnástom storočí na koče bez koní zákony skutočne nepomysleli. Jediné vozidlo, ktoré používalo inú ako konskú silu, boli pravdepodobne parníky a parné lokomotívy. A tie podľa predpisov museli obsluhovať aspoň traja ľudia. Takže Walter dostal pokutu aj za to, že na motorovom koči jazdil sám.

Hovorí sa, že do tretice všetko dobré. Ani to však nebolo v jeho príbehu všetko. Na záver mu úrady naparili aj pokutu za to, že na koči nebolo jasne napísané meno a adresa majiteľa. Navyše, o tomto všetkom musel rozhodovať súd, keďže podobný prípad prakticky ešte neexistoval.

Walter Arnold napokon dostal relatívne primeranú pokutu a súd ho poslal bez problémov domov. Vďaka svojej rýchlej jazde však odštartoval sériu legislatívnych zmien, ktorá (okrem zavedenia sadzobníka za rýchlu jazdu) sprístupnila používanie motorového koča širšej verejnosti. Z týchto zmien a aj zo svojho negatívneho zviditeľnenia nakoniec Arnold profitoval. Napokon, vlastnil predsa predajňu aj továreň. Z priestupku sa tak stal celkom šikovný reklamný ťah.